Veľmi dobre si spomínam, aký nadšený som odchádzal z ostatného koncertu NIGHTWISH v našich končinách na jeseň roku 2018. Fínski velikáni vypredali bratislavskú Inchebu, 5500 ľudí (podľa všetkého najmenšia hala na turné, kapela hráva v priestoroch s minimálne dvojnásobnou kapacitou) v tranze aplaudovalo programu „Decades“ a ja som si ešte niekoľko dní po koncerte púšťal stále dokola skladbu „The Carpenter“. Naozaj ma prekvapilo, že táto staručká vec z debutového albumu má aj po všetkých tých rokoch takú silu.
Bola mi sympatická jej drevnosť, jednoduchosť a priamočiarosť; ako poslucháča, ktorý s NIGHTWISH začínal až s dvojicou nahrávok „Oceanborn“ a „Wishmaster“ a zvykal si na čoraz opulentnejšie operné a symfonické a soundtrackové aranžmány, ma to jednoducho zastihlo nepripraveného.
Určite už viete, kam tým smerujem. Celá prvá polovica novinky „HUMAN. :II: NATURE.“ je podľa mňa v mnohých ohľadoch verná práve tomuto „carpenterovskému“ odkazu. Návrat k rockovej rezkosti, miestami naozaj výraznej priamočiarosti a hitovosti, bez zbytočných symfonických kudrliniek. Samozrejme, to všetko v intenciách modernej nahrávacej techniky a rokmi nadobudnutých inštrumentálnych, aranžérskych a produkčných kvalít. A hádate správne, prvý disk nových NIGHTWISH ma veľmi baví.
Z nahrávky ide aj pri tých najtvrdších pasážach skladby „Tribal“ (schválne, drsnejšia je v diskografii NIGHTWISH už asi iba „Planet Hell“, však?) zvláštny pokoj, rozvaha, zrelosť, vyspelosť. Všetko to dáva tradičnej fínskej melanchólii punc výnimočného diela. Kapela si naozaj dala záležať na vokálnych linkách - Floor je v životnej forme, od nežného šepkania až po rev nasratej dračice všetko zvláda neuveriteľným spôsobom vo všetkých linkách, podobách a polohách.
Naozaj žiadny orchester - všetky koberce tu rozkladá iba Tuomas so svojimi klávesmi. Všetci už dávno vieme, že najlepší muzikantský džob na svete má gitarista Emppu. Kilečko sem, kilečko tam a vkusný riffový spolubeh s klávesmi, ale inak veľa oddychu a pohody. Rytmická sekcia to tradične zvláda profesionálne a na vysokej úrovni, priam s prstom v nose a Troy, ten prvotriedny anglický dodávateľ keltských nálad, sa už spevácky dotiahol na Marca - obaja majú po jednom hlavnom vokále; v siedmich kúskoch hrá prím skvostná Floor.
Zhrnuté a podčiarknuté, takto umne a šikovne vyprodukovanú, nazvučenú a zmastrovanú mainstreamovo-metalovú nahrávku by ste v dnešných časoch márne hľadali široko-ďaleko.
Poďme sa baviť o kompozičnom majstrovstve. V prvom rade sa tu šikovne vypĺňajú tak trochu očakávané schémy - „How´s The Heart?“ a „Harvest“ sú ľúbivé kúsky v typickej keltskej línii („Élan“ blahej pamäti), „Noise“, „Music“ a „Endlessness“ chytia poslucháča tučnými melodickými hákmi hneď na prvé počutie, „Pan“, „Shoemaker“ a „Procession“ majú viacero zákutí na postupné odhaľovanie a potenciál nie až takých očividných klenotov. „Tribal“ je možno najzaujímavejšia vec na albume; viacvrstvová a progresívna a hlavne spevácky veľmi náročná.
Je trochu mrzuté, že Tuomas nesústredil svoj nesporný kompozičný talent výlučne týmto smerom a prišiel naopak s odvážnym nápadom druhého, polhodinového disku. Tu sa vo svojej hudobnej pocte planéte Zem mení z prvotriedneho metalového skladateľa na druhotriedneho autora filmovej hudby. Čaká vás polhodinová nuda, v ktorej najviac zaujme britská divadelná herečka Geraldine James so svojím očarujúcim hlasovým prejavom. Škoda, že Tuomas nezvážil skrátenie týchto inštrumentálnych častí a ich zaradenie medzi skladby prvého disku v podobe intier či medzihier. Ale to už len špekulujem z pozície nespokojného poslucháča.
A hoci sa k tomu nešťastnému druhému disku zrejme nebudem často vracať, musím skonštatovať, že NIGHTWISH prišli v roku 2020 s veľmi odvážnym a progresívnym počinom. Stopercentné koncertné hitovky sa tu striedajú s košatými kompozíciami na viacnásobné počúvanie, pozitívna energia sa tiahne celým dokonale vyprodukovaným albumom ako taká krásna bielo-modrá fínska stužka. Záblesk radosti v tejto zavírenej jarnej nepohode.